Politici, diplomati a analytici vedú búrlivé diskusie o tom, ako by sa mohla a mala skončiť rusko-ukrajinská vojna. Bez ohľadu na to, aký postoj zaujímame k ukončeniu vojny prostredníctvom rokovaní, všetci účastníci diskusie musia uznať ťažkosti pri dosahovaní takéhoto finále. Skúsenosti rôznych krajín s neoimperiálnym zasahovaním Moskvy v zahraničí za posledné tri desaťročia poskytujú dostatok dôvodov na skepsu.
Konfrontácia dvoch ústav
Existuje celý rad dôvodov, prečo v súčasnosti rokovania medzi Kyjevom a Moskvou pravdepodobne buď neprebehnú, alebo neprinesú žiadne výsledky – nehovoriac o trvalom mieri. Jedným z nich je zjavný rozpor medzi ústavami Ukrajiny a Ruska. Nedávna nelegitímna anexia štyroch území na pevninskej juhovýchodnej Ukrajine, t. j. Doneckej, Luhanskej, Záporožskej a Chersonskej oblasti, zo strany Ruska, predstavuje hlavolam. Zväčšuje problém rovnako škandalózneho ruského vojenského obsadenia a nezákonného pripojenia Krymského polostrova spred ôsmich rokov. Od marca 2014 a ešte viac od septembra 2022 to predstavuje najťažšie riešiteľný problém pre produktívne rozhovory medzi Ukrajinou a Ruskom.
Obe krajiny musia vyriešiť nielen množstvo vzájomných politických otázok, ale aj zásadnú právnu konfrontáciu. Rusko už takmer deväť rokov porušuje nielen medzinárodné právo, a to doteraz nepredstaviteľným spôsobom. Anexie Moskvy zásadne zmenili aj ruské vnútroštátne právo. V dôsledku toho si teraz ukrajinská a ruská ústava výslovne nárokujú na jedno a to isté územie na východe a juhu Ukrajiny vrátane Krymu.
Okrem toho Putin a Zelenskyj sú, ako prezidenti svojich krajín, svojimi národmi vnímaní aj ako „garanti“ svojich ústav a sú povinní ich uplatňovať. Aj keby jeden alebo obaja chceli robiť územné kompromisy, základné zákony ich dvoch štátov im to výslovne zakazujú. To znamená, že pred podstatnými mierovými rozhovormi by sa jedna alebo obe ústavy museli zmeniť. Na to by však bolo potrebné zabezpečiť veľkú väčšinu v parlamentných hlasovaniach. To je v prípade Putinovho Ruska, mierne povedané, ťažké a v prípade Ukrajiny nereálne.
Krymský precedens
Tento zvláštny právny problém existuje už od 18. marca 2014, keď Ruská federácia oficiálne začlenila Krymský polostrov do svojho štátneho územia. Anexiu Krymu oficiálne uznalo len niekoľko krajín a určité politické kruhy na celom svete. Moskva v roku 2014 predložila vonkajšiemu svetu ťažko uveriteľné vysvetlenie jej porušenia medzinárodného práva v Čiernom mori. Okrem iných pochybných tvrdení vyhlásila, že história Krymu v cárskom a sovietskom impériu ospravedlňuje škandalóznu akciu Ruska v roku 2014.
Príbeh Kremľa bol cvičením v historickom vyberaní čerešničiek. Mnohé národné vlády na celom svete by mohli – a niektoré to aj robia – prezentovať podobné iredentistické naratívy odvolávajúce sa na tú či onú historickú epizódu. Aj ony si môžu nárokovať na určité územia, ktoré kedysi patrili ich krajine, ale teraz sa – v dôsledku domnelej historickej nespravodlivosti – nachádzajú v iných štátoch.
Bez ohľadu na historickú pochybnosť a politickú výbušnosť ruskej rétoriky z roku 2014, neoficiálne mnohí politici a diplomati, ako aj niektorí experti z celého sveta uverili rozprávke Kremľa o Kryme. A to aj napriek skutočnej histórii Krymu pred, počas a po cárskom období, a napriek podvratným účinkom takéhoto uznania pre stabilitu svetového právneho poriadku. Implicitné uznanie nároku Moskvy na čiernomorský polostrov medzi mnohými neruskými pozorovateľmi – dokonca aj niektorými na Západe – bolo jedným z dôvodov, prečo boli medzinárodné sankcie v reakcii na mimoriadne akcie Ruska z februára a marca 2014 buď mierne, alebo žiadne.
Donedávna bola otázka Krymu možno otázkou, ktorej riešenie sa mohlo buď odložiť do vzdialenej budúcnosti, alebo sa jedného dňa mohlo vyriešiť čiastočne v súlade s preferenciami Moskvy. K tomu druhému mohlo dôjsť napríklad prostredníctvom dočasnej medzinárodnej správy polostrova alebo ďalším posilnením autonómie Ukrajinskej autonómnej republiky Krym. Po ruskej anexii ďalších štyroch ukrajinských území v septembri 2022 sa však zdá, že takéto možnosti už neexistujú.
Nová slepá ulička
Nielenže sú argumenty Kremľa pre nedávnu druhú anexiu oblastí južnej a východnej Ukrajiny ešte chatrnejšie ako pre pripojenie Krymu k Rusku v roku 2014, ale doteraz polootvorená otázka týkajúca sa polostrova sa teraz pretavila do principiálnejšej a územne rozsiahlejšej otázky o identite, súdržnosti a budúcnosti Ukrajiny ako celku. Krymský problém je teraz neoddeliteľnou súčasťou širšej otázky o práve na existenciu zakladajúceho člena OSN. (Ukrajinská sovietska socialistická republika patrila do OSN v rokoch 1945 – 1991.) V dôsledku toho úplné zvrátenie celej nezákonnej expanzie Ruska na západ podľa všetkých želaní Ukrajiny dnes podporuje viac ľudí a krajín na celom svete ako doteraz.
Alarmujúce je, že v anektovacích dokumentoch Moskvy zo septembra 2022 a v príslušne revidovanom ruskom základnom zákone sa výslovne uvádzajú nároky voči ukrajinským územiam, ktoré Rusko v skutočnosti neokupuje. Namiesto toho sú tieto územia stále, prípadné opäť pod kontrolou Kyjeva, a nie Moskvy. V skutočnosti žiadna z novo anektovaných štyroch pevninských oblastí Ukrajiny nebola doteraz plne obsadená ruskými silami. To je v rozpore s novým sebadefinovaním ruského štátu a čiastočným porušením ruskej ústavy, ktorá tieto oblasti zahŕňa do oficiálneho územia Ruskej federácie.
V skutočnosti sa Rusko v súčasnosti premenilo na – čo je v politológii a medzinárodnej diplomacii známe – „zlyhávajúci štát“. Pred rokom 2022 sa Moskva zapojila do znižovania suverenity a integrity iných štátov, ako sú Moldavsko, Gruzínsko a Ukrajina, vojenskými a nevojenskými prostriedkami. Teraz je samotná Ruská federácia – podľa svojej vlastnej ústavy – krajinou, ktorá plne nekontroluje svoje hranice a územie. Pre Kremeľ to nie je len nepríjemná politická situácia – tak na domácej, ako aj na medzinárodnej úrovni.
Vytvára aj kuriózny právny kontext rokovaní medzi Kyjevom a Moskvou – v ktorých úspech dúfajú mnohí politici, diplomati, experti aj laici mimo Ukrajiny. Ak sa nezmení ruská ústava, Putin, ani žiaden iný ruský prezident by nemohol vrátiť žiadne, v súčasnosti Moskvou kontrolované ukrajinské územia pod kontrolu Kyjeva. Najzásadnejší ruský zákon dokonca vyžaduje, aby sa ruská hlava štátu usilovala o ďalšiu okupáciu. Oficiálny ruský zástupca na rokovaniach by bol zo zákona povinný trvať na tom, aby Kyjev postúpil ďalšie ukrajinské územia Moskve – tak, aby text ruskej ústavy bol v súlade s politickou realitou na mieste.
Niekto si môže myslieť, že zjavná absurdita takejto diplomatickej konštelácie stačí na to, aby sme ju bez okolkov odmietli. Ruský prezident alebo iný vyjednávač by sa však vystavil riziku obvinenia z vlastizrady, ak by navrhol, súhlasil alebo podľahol porušeniu ruskej ústavy. To isté platí aj pre každého ukrajinského prezidenta alebo iného vyjednávača, ktorí sú podľa ústavy tiež povinní usilovať sa o čo najskoršie obnovenie plnej ukrajinskej územnej celistvosti a politickej suverenity.
Táto všeobecná patová situácia je už takmer deväť rokov dôvodom, prečo po marci 2014 nedošlo k žiadnym serióznym rokovaniam medzi Ukrajinou a Ruskom o Kryme. Na rozdiel od súčasnosti Kyjev a Moskva od leta 2014 do začiatku roka 2022 intenzívne vzájomne vyjednávali v rámci minských rokovaní a normandského formátu, ako aj inde. Keďže otázka štatútu čiernomorského polostrova sa ale po jeho oficiálnej anexii Ruskom stala medzi Moskvou a Kyjevom hrou s nulovým súčtom, v jeho prípade tak nebolo už o čom rokovať. Od septembra 2022 Moskva vytvorila rovnakú patovú situáciu v súvislosti s ďalšími štyrmi regiónmi na pevninskej juhovýchodnej Ukrajine.
Závery
Mnohí pozorovatelia sa domnievajú, že dosiahnutie prímeria medzi Moskvou a Kyjevom závisí od politickej vôle niektorých vybraných politických predstaviteľov, ako sú prezidenti Ruska, Ukrajiny, Spojených štátov, Francúzska, Európskej komisie a i. Tento názor ignoruje skutočnosť, že ústavné zmeny Ruska z rokov 2014 a 2022 týkajúce sa oficiálneho štátneho územia Ruskej federácie vytvorili štrukturálne prekážky pre produktívne mierové rokovania s Ukrajinou. Všeobecne rozšírený predpoklad, že na dosiahnutie trvalej dohody s Moskvou by stačila lepšia alebo iná politická aktivita a diplomatická angažovanosť zo strany Západu, Kyjeva alebo oboch, je preto naivný.
Ústavná patová situácia, ktorá vznikla po ruskej anexii v rokoch 2014 a 2022, nie je jedinou prekážkou zmysluplných rokovaní (ako bude načrtnuté v ďalších troch komentároch). Napriek tomu je už sama osebe dostatočným dôvodom na skeptický pohľad na potenciál trvalého nevojenského riešenia súčasného konfliktu. Takéto ukončenie súčasnej vojny by bolo – za predpokladu pokračujúcej ruskej nepoddajnosti – možné len vtedy, ak by Ukrajina zrevidovala svoju vlastnú ústavu a tým sa úplne zriekla nezávislého štátu.
To by bolo nielen – okrem toho, že je to dosť nepravdepodobné – neuspokojivé pre väčšinu Ukrajincov. Spochybnilo by to aj budúcu stabilitu a hranice iných štátov. Ich súčasné územia by mohli byť, pri pohľade na správanie Moskvy od roku 2014, narušené prostredníctvom vojenských zásahov a politických anexií ich susedov.
Autor
Dr. Andreas Umland je analytikom Štokholmského centra pre východoeurópske štúdie (SCEEUS, Stockholm Centre for Eastern European Studies, Švédskeho inštitútu pre medzinárodné záležitosti, The Swedish Institute of International Affairs – UI). V tomto článku sú zhrnuté časti dlhšej správy SCEEUS o prekážkach rusko-ukrajinských rokovaní, ktorá sa v súčasnosti pripravuje.
Zdroj hlavnej foto: Flickr.com/President of Ukraine